Bicyklom na Kráľovu hoľu – pripomenutie leta :-)

Kráľová hoľa je najvyšší vrch vrch Kráľovohoľských Tatier, východnej časti Nízkych Tatier. Patrí k najnavštevovanejším vrchom Nízkych Tatier. Poskytuje jedinečný výhľad na Spiš, Vysoké Tatry, Liptov ale aj Horehronie.

Idem, nejdem?

Ja som sa rozhodol, že tentokrát ju zdolám na bicykli. Veľakrát som mal možnosť zdolať ju pešo až vrchol po turistickom chodníku, ale bicyklom by bolo niečo nové.

Bol august, počasie nič moc. Ráno som vstal s pocitom, že to asi nechám tak. Vonku bolo pod mrakom. Predsa len som sa rozhodol, že idem. Aj napriek tomu že počasie nevyzeralo na dážď, zobral som si predsa zo sebou nejaké veci na preoblečenie. Poprosil som otca, aby sa vyviezol hore na Šumiac, kde sa len autom dá, kedže na vrchol ma čakala dlhá cesta. Predtým ako otec odišiel, sa ma ešte spýtal či noazaj chcem ísť hore. Len som kývol na pozdrav a začal pedálovať hore. Najprv to išlo celkom dobre, priam ľahko. Šiel som si svojím tempom, ľudia okolo mňa na bicykloch len tak frčali, ale mne to neprekážalo, šetril som sa.

Rozloženie síl

Cesta nebola zlá, aj keď miestami bola štrkovitá a to sa mi išlo obzvlášť zle. Kedže cestu hore poznám, rozdelil som si ju na tri časti. Prvá časť bola veľká skala, z ktorej je pekný výhľad na dedinu Šumiac. Tam som si oddýchol, čo to pofotil a pomaly pokračoval hore, smerom ku Chate pod Kráľovou hoľou. Práve tou bola druhá časť, kde som mal podľa plánu načerpať síl. Bohužiaľ cesta hore sa zhoršila (aj keď mi moja sestra hovorila, že ku chate pod Kráľovou hoľou to nie je až tak ďaleko). Mne sa to zdalo ako večnosť, nevládol som, potil som sa a akonáhle som zastal, ťažšie sa mi pokračovalo. Jedna zákruta, potom ďaľšia až nakoniec som ju zabadal. Chatu. Konečne, zvolal som na plné hrdlo a bolo mi jedno, že by ma aj niekto počul. Na chate som si dal kávu, zjedol som nejaké pečivo z domu a zistil som že, tam mam lepší signál mobilnej siete ako doma 😀

Bol čas pokračovať na posledný, najťažší, a najdhší úsek smerom hore. A to prosím pekne bola zaberačka ako nikdy. Aj keď príroda bola krásna a počasie sa zlepšilo, nevládal som a mlel som z posledných síl. Jediným pozitívom bolo, že som konečne zistil kadiaľ vedie chodník z Telgártu. Cesta bola nekonečna a ja som už vážne už nevládal takže miestami som bicykel aj potlačíl.

Už sa pomaly blížím ku vrcholu, kde zistím že nemôžem ísť krížom, (ako som si pôvodne myslel), ale že to musím to obísť. To ma už totálne odrovnalo. Takže bicykle nakoniec vytlačím až na vrchol.

Nakoniec odmena

Som tam! Ja ani neverím ,že sa mi to konečne podarilo. Vysoké Tatry nie je vidno pre opar, ale ten pocit , že som to zvládol sám, je nejlepší.

Sadnem do trávy a kochám sa pohľadom na prírodu. Normálne som zabudol aj fotiť, až po nejakej chvíli som sa spamätal. Prešiel som z jednej strany na druhú, okolo vysielača. Pofotil som čo som mohol, dokonca som aj podebatoval s ľuďmi, čo ja teda nezvyknem.

Bolo už dosť hodín, takže som sa rozhodol, že hádam pomaly pôjdem dole. Cesta dole mi pochopiteľne trvala oveľa menej ako hore. Šiel som takou rýchlosťou, až som aj zabudol, aké problémy ma trápili cestou hore. Jednoducho cesta dole bez zastavenia trvala možno niečo menej ako pol hodinu.

Som na seba hrdý, že som to dal, aj keď som bicykel tlačil. Nie som športovec, ani nemám dobrú kondičku, ale môžem sa pochváliť výkonom, ktorý len tak niekto nedá. Bol som na bicykli na Kráľovej holi.