Pavol Barabáš na Šumiaci – premiéra filmu Svetozár Stračina

Pavol Barabáš na Šumiaci – premiéra filmu Svetozár Stračina
Redakcia 29. júla 2019

V sobotu 13. júla 2019 sa dedinka pod Kráľovou hoľou na pár hodín premenila na atmosferický kultúrno-umelecký stánok jedinečný svojho druhu. Šumiac hostil svetoznámeho slovenského filmára Pavla Barabáša s jeho najnovším filmom o hudobnom skladateľovi Svetozárovi Stračinovi. Okrem Pavla Barabáša doslova priletela aj rodinka Kriškovcov zo Spojených štátov, z ktorej dvaja členovia, otec Ján Kriška – lekár a ultramaratónec a jeho dcéra Annamaria Kriška – žijúci v Severnej Karolíne, výrazne obohatili celé podujatia a vliali mu nevídanú esenciu!

Tradičná ľudová kultúra, horský outdoorový svet a súčasný dizajn sa v tento večer vzájomne prepojili do jedného zaujímavého kompaktného celku.

Filmový večer otvorilo šumiacke viachlasné intro v podarí mužskej speváckej skupiny folklórneho súboru Šumiačan pod vedením Šimona Károlyho. Spev šumiackych chlapov bol počas premiéry Barabášovho fimu viac než symbolický, pretože šumiacki speváci zneli vo viacerých filmoch (napr. Nevesta hôľ, Málka, Pacho, hybský zbojník a iné), do ktorých komponoval hudbu práve Svetozár Stračina. Tieto súvislosti viedli k tomu, že Svetozár Stračina si s niektorými Šumiačanmi vytvoril aj osobnejší vzťah, viackrát s nimi spolupracoval a v rámci svojich výskumov v roku 1973 nahrával spevy v legendárnej šumiackej krčme Pod lipou. Tieto nahrávky zachytávajú pozoruhodné autentické zvukové prejavy a neopakovateľné okamihy. Úvodná scéna ďalej pokračovala hôľnymi spevmi troch šumiackych speváčok, ktoré spolu niekoľko rokov organizujú rôzne kultúrno-spoločenské podujatia – rovnako stáli aj pri organizácii tohto večera (sestry Dajana a Dominika Margetky a Patrícia Kamasová).

 

V rámci programu ako prvá vystúpila Annamaria Kriška – mladá slovensko-americká odevná dizajnérka. Annamaria sa publiku prihovárala krásnou americkou slovenčinou, ktorou hovorí plynule i napriek tomu, že sa už narodila v Severnej Karolíne. Práve jej plynulý jazykový prejav zaujal divákov natoľko, že takmer po každom súvetí žala veľký potlesk. Annamaria, absolventka Parsons School of Design v New Yorku, v tento večer predviedla niekoľko kúskov zo svojej najnovšej kolekcie (v rámci záverečnej školskej práce) inšpirovanej prvkami slovenskej ľudovej kultúry. Táto kolekcia (Thesis Collection Spring 2019) bola len pred nedávnom premiérovaná na newyorskom Manhattane, o niekoľko týždňov neskôr ju Annamaria preniesla na Šumiac. V tvorbe mladej dizajnérky dominujú organické materiály (napr. aj z vlastnej rodinnej farmy Kriškovcov v Mount Airy) v prepojení s rôznymi ľudovými motívmi a prírodnými elementmi. V tejto kolekcii spolupracovala s výrobcom kožených produktov Pavlom Balážom z Veľkej Lomnice, ktorý sa tiež podujatia zúčastnil. Annamaria sa v tvorbe vracia aj k spomienkam z detstva, ktoré trávila u rodiny na Slovensku. Aj takýmto spôsobom vníma svoje rodinné korene. Celé jej vystúpenie preto malo veľmi osobný až symbolický charakter.

Po dcére sa slova ujal otec Ján Kriška – slovenský lekár a ultramaratónec žijúci od roku 1994 v Spojených štátoch. Ján Kriška ma na svojom konte niekoľko triumfov na extrémnych polárnych ultramaratónoch. V treskúcej zime úspešne zdolal náročné 135- míľové preteky Arrowhead v Minnesote, kde ho od nového rekordu napokon oddelil jeden Švéd a Kriška skončil druhý. V kategórii bežcov vyhral Yukonský arktický ultramaratón (Yukon Arctic Ultra) v najdlhšej, tristomíľovej verzii. Napokon siahol na ďalšie zo série najdrastickejších pretekov sveta – 1000- míľové preteky Iditarod naprieč obrovskou a mrazivou Aljaškou. Aj tu Ján Kriška zvíťazil a pripísal si prvenstvo, ktorým sa môže pýšiť iba pár ľudí na svete. Jana Krišku nájdete vo výsledkovej listine ultramaratónu v kategórii 2018 Iditasport® Impossible s neuveriteľným časom 29 dní, 20 hodín a 20 minút. Do roku 2011 sa Kriška venoval triatlonom a horským bicyklom. Absolvoval niekoľko Ironmanov na Havaji. Postupne pridával vzdialenosti – až po sto i viacmíľové vo vysokohorských terénoch vo Švajčiarsku (Iron Trail), Taliansku (Tor des Geants), Nórsku (Norseman), na Havaji (Xterra), v Patagónii (Ultra Fjord 100). Za sebou má aj výstup na najvyššiu horu Severnej Ameriky Denali a prechod Patagónie. Kriška divákom v šumiackej sále porozprával a na plátne premietol priame zážitky z týchto extrémnych kúskov. Ak by sa ešte niekto obával, či sa Ján Kriška so svojou rodinou príliš nenudí, môžeme ho uistiť, že Janko pracuje ako internista so zabehnutou praxou v Mount Airy – v rámci charitatívnych lekárskych výjazdov cestuje na pomoc ľuďom v rôznych kútoch sveta. Okrem toho majú Kriškovci vlastnú farmu a istý čas už aj vlastný pivovar, kde varia okolo 15 druhov pív. Kriška ešte k tomu v USA už nejaký čas organizuje preteky SwimmRun – inšpirované svetovým šampionátom Ötillö SwimmRun vo Švédsku. O tomto všetkom ako aj o mnohých ďalších veciach rozprával Kriška počas júlového večera pod Kráľovou hoľou.
Ján Kriška, rodák z Bratislavy, prežíval svoje mladé roky v Tisovci, v Nízkych Tatrách robil horského nosiča na Chate M.R. Štefánika pod Ďumbierom. Už od detstva bol jeho život výrazne spätý s prírodou a horskými aktivitami. Nie je preto vôbec prekvapujúce, že sa Janko spolu so svojim synom Matúšom rozhodol prísť – pribehnúť na Šumiac po nízkotatranskom hrebeni z Donovál smerom na Kráľovu hoľu. Napokon si kvôli nepriazni počasia beh trochu skrátili (ale nie veľmi😊). Jankove rozprávanie si prišli užiť aj jeho starí známi nízkotatranskí, tatranskí či bratislavskí priatelia, vďaka čomu bolo v sále cítiť veľmi príjemnú rodinnú atmosféru.

Napokon sa pred plátno postavila ikona svetovej dokumentárnej kinematografie – režisér, scenarista a cestovateľ Pavol Barabáš sa divákov prihovoril vetou: „Som rád, že premiéra (resp. predpremiéra) nie je v Bratislave, ale na Šumiaci“ 😊 Pavol Barabáš sa s myšlienkou zachytiť odkaz Svetozára Stračinu pohrával asi 8 rokov. Postupne zbieral materiály, myšlienky…film zrel a vyzrel do dnešnej podoby. Pavol Barabáš na úvod ozrejmil svoj vzťah k tradičnej ľudovej kultúre i k osobnosti Svetozára Stračinu. „Mnoho ľudí mi kladie otázku, prečo som urobil film o Svetozárovi Stračinovi. Tí, ktorí poznajú moju tvorbu, vedia, že som robil v rôznych kultúrach na našej planéte a vidím tú globalizáciu – ako sa tie kultúry jednoducho strácajú z tejto planéty. A my, ľudstvo, potrebujeme aj takú diverzitu kultúry, lebo kto vám nastaví to zrkadlo, ak nie iná kultúra? Ja sa po každej ceste veľmi rád vraciam domov. Som hrdý na to, že som sa narodil na Slovensku. A chcel som urobiť aj niečo také pre mladých ľudí, aby sa vedeli identifikovať, kde majú ten pevný bod na tejto zemi. A hľadal som nejakého múdreho človeka, cez ktorého pohľad by som toto vedel zadefinovať. A našiel som to práve vo Svetozárovi Stračinovi, ktorý bol veľmi vzdelaný, veľmi múdry človek, ktorý vedel o kultúre nielen cez hudobnú vedu, ale aj cez sochárstvo, maliarstvo, architektúru. Bol to človek s obrovským nadhľadom a chcel som využiť tie jeho myšlienky, aby som ich dal do filmu a cez ten film to dostal medzi ľudí, aby sa trošku zamysleli nad tým, čo znamenajú tradície v ich živote, lebo tradícia, to sú schody ku kultúrnosti človeka.“

 

Po premietnutí filmu vyšiel opäť autor Pavol Barabáš na scénu, kde ho sprevádzal nepretržitý a dlhotrvajúci potlesk. Barabáš priznal, že mal trochu obavy, ako ľudia tento film prijmú a aké bude mať odozvy práve na takomto podujatí. Napokon v rozhovore povedal, že energia v sále bola neuveriteľná a celým večerom bol príjemne dojatý. Sála bola skutočne nabitá ľuďmi, ktorí sedeli a stáli, kde sa dalo (aj po zemi). Po uvedení filmu sa strhla príjemná diskusia medzi divákmi a režisérom. Atmosféra v sále bola skutočne nevídaná, ale zároveň toto celé podujatie pôsobilo akýmsi komorným až rodinným ohnivkom – všetko sa dialo v bezprostrednej blízkosti, kde sa vytrácali hranice medzi divákmi a hosťami. I napriek tomu, že premietanie sa malo pôvodne uskutočniť v priestoroch amfiteátra a kvôli počasiu sa všetko rýchlo presúvalo do vnútra, ľudí to vôbec neodradilo, práve naopak – ešte viac to všetkých združilo, utužilo a dostalo na rovnakú kultúrnu vlnovú dĺžku.

Sme veľmi radi, že ako malá podkráľovohoľská kultúrna platforma pod názvom Mons Regius (za výdatnej spolupráce Scandinavia shop-u, ktorého majiteľ a šumiacky chatár prišiel s celou touto myšlienkou a tiež v spolupráci s Horskou chatou pod Kráľovou hoľou) sme mohli na Šumiaci privítať tak úžasných ľudí a priblížiť návštevníkom veľké (nevídané) veci!

Viac z atmosféry vo Fotogalérii

TEXT: Dajana Margetová

FOTO: Svetlana Skladaná

Text je súčasťou TVOJ BLOG, nieje obsahom redakcie Kam na Horehroní. V prípade potreby môžete autora kontaktovať prostredníctvom redakcie mailom na [email protected].