27. septembra 2021

Vyhliadková veža- Horné Lazy

Vyhliadková veža- Horné Lazy
Eliška Bútorová 26. augusta 2021

Dnes sme sa s manželom a našimi dvoma malými dievčatkami rozhodli, že absolvujeme turistiku na novootvorenú vyhliadkovú vežu v Brezne. Najskôr som bola skeptická, pretože ja a turistika nejdú dokopy. Nakoniec ma manžel prehovoril. Naše dievčatá sa tešili. Tak sme teda o 10:00 hod. vyrazili na našu „púť „.  

Na parkovisku pod Baniskom sme stretli niekoľko turistov. Začali sme pomalou vychádzkovou chôdzou naše deti to samozrejme s nami nezdieľali a boli ďaleko pred nami. Po niekoľkých metroch chôdze lesnou cestou sme prišli k označeniu vyhliadková veža Brezno. Boli tam dve šípky jedna vpravo a jedna vľavo. Jedna cesta bola na pohľad viditeľne strmšia cez les. No a tá druhá bola viditeľne ľahšia, pretože viedla viac menej cez lúku ako hovorili okolo idúci ľudia. Ja som bola logickejšie za tú ľahšiu cestu no môj muž za tú strmšiu. Nevedeli sme sa dohodnúť tak sme zahrali kameň, papier, nožnice. Samozrejme, že som prehrala a zvíťazila voľba môjho muž. Skoro ma tam porazilo. Nadávala som si hneď po niekoľkých kilometroch, ktoré sme prešli. Nemalo to konca kraja.

Keď sme prešli cez les myslela som si, že to najhoršie mám ako tak za sebou ale , keď som sa pozrela pred seba tak som zistila, že ešte z ďaleka nemám vyhraté. Naše dievčatká vôbec nehundrali tak ako ja. Mladšia dcéra tá mala energie aj za mňa a tá staršia ma pomaličky ťahala ďalej a môj muž sa na nás smial. Dostali sme sa na krásnu lúku plnú kvetov a potom opäť sme pokračovali v lese kde to už bol ale masaker také stúpanie do kopca, ktoré ma ťahalo nazad dozadu ak som náhodou zastala v kopci a predychávala.

Po nejakom čase sme si urobili prestávku, pretože už som bola úplne hotová. Nohy som mala ako dva balvany v očiach som mala slzy a v hlave toľko nadávok, že na čo som sa to dala nahovoriť. No po oddychu sme pokračovali ďalej. Deti objavili z dreva vyrezaného diviaka, na ktorého sa hneď vyštverali oči im žiarili radosťou. A mne o to viac keď mi staršia dcéra kričí: “ Maminka, maminka my sme už hore aha tu je to“. Ja som od šťastia skoro plakala.

Najskôr som to musela predýchať. Môj muž s dievčatami hneď išli hore na vežu. Ja som vyšla tak maximálne na druhé poschodie a zišla som dole to by som nedala ale už vážne mám strach z výšok, ale dievčatka a muž vyšli až úplne hore. Po výstupe na vyhliadkovú vežu sa manželovi a dievčatkám naskytol nekonečný rozhľad na panorámu Brezna ,Nízkych Tatier ,údolia dole Hronom aj hore Hronom a v diaľ vzhliadnuť Kráľovú Hoľu.

Kým som na nich čakala v hlave som si všetko odohrávala, že ako som to vlastne ja zvládla aj keď ja nie som fakt na toto typ človeka a ako každý vraví: “ činžákové dieťa“. Prekonala som samú seba dokázala som samej sebe aj keď cez slzy a ťažko ale vždy sa to dá nejako zvládnuť. Naším tempom ,čo zahŕňalo časté prestávky to trvalo hodinu a pol. Každému bude výstup trvať individuálne ,či to bude hodina alebo dve za ten pohľad to stojí. Po chvíli už boli dolu pri mne aj moji. Tak sme sa pomaly pobrali nazad cestou, ktorou sme prišli a poviem vám bol to iný brutál ísť strmím kopcom dole. Niekoľko kráť sme skoro boli na zadkoch. Cesta dole bola zábavná a s veľmi dobrý pocitom v mojom vnútri. A áno ospravedlnila som sa aj môjmu mužovi za to aká som ušomraná. Sám sa potom priznal, že si myslel že už ďalej nepôjdeme a v polke cesty sa otočíme a pôjdeme nazad domov. Deti si to taktiež užili veľmi sa im páčilo a v pohode to zvládli. Nabudúce vyskúšame tu druhú cestu. Bolia ma nohy jak koňa ale stálo to za to!!!

Text je súčasťou TVOJ BLOG, nieje obsahom redakcie Kam na Horehroní. V prípade potreby môžete autora kontaktovať prostredníctvom redakcie mailom na [email protected].