Jarný výstup na Kráľovu hoľu

Kráľova hoľa je najvyšší vrch Kráľovohoľských Tatier, východnej časti Nízkych Tatier.

Vďaka aktuálnej situácií nie je ľahké niekam vycestovať, alebo si to užiť ako predtým. Chaty sú zatvorené, ľudia už nie sú takí priateľskí ako predtým. Ale toto sa mňa naozaj netýka.

Takže: je stred týždňa, ja nemám doma na práci nič iné, len ako sa nudne potulovať po dome. Počasie je na parádu a aj keď trochu fúka som sa rozhodol, že navštívim Kráľovú hoľu. Rozhodnutie padlo z minúty na minútu. Stačí len pobaliť nejaké veci, jedlo,zobrať auto a hurá smerom na Šumiac. Dole dosť fúka a to ma strašne irituje. Pretože si vážne nepamätám, kedy som mal perfektné počasie na nejakej túre 🙁

Auto odstavím na parkovisku, kde zatiaľ stojí len jedno auto, poteším sa že hore veľa ľudí nebude. Vyštartujem s pocitom že sa mi vôbec, ale absolútne vôbec nechce. Pocit premôžem a vydám sa na prvú etapu ( vždy si to rozdelím na tri etapy)

Prvá etapa je dôjsť ku skale (Skalička) odkiaľ je pekný výhľad na dedinu Šumiac. Táto etapa ubiehala v pohode, vietor zosilnel ale miestami akoby ani nefúkal.

Druhá etapa je od skaly po chatu, pre mňa to je to druhá najťažšia etapa. Cesta opäť prebieha celkom dobre, metre sa míňajú, tie výškové pribúdajú. Vietor ďalej fúka a moja nálada a chuť sa zlepšuje. Všimol som si že možno vďaka vetru alebo možno “vďaka” ľuďom je vysielač možné vidieť na miestach, kde som ho predtým nevidel. Či to bola iba moja nepozornosť?

Tretia etapa ide od chaty až po vrchol a to pre mňa znamená veľa prestávok pre oddych, pre fotenie, ale hlavne pre ten oddych. Nebudem rozpisovať priebeh cesty. Priznám sa, nevládal som. Kondíciu som asi zabudol doma, pretože aj keď som mal celkom dobré tempo, pri poslednej etape sa to zhoršilo. Naozaj som často oddychoval a mal pocit, že vysielač a vrchol sú hrozne ďaleko. Mimochodom, spomenul som už, že som nestretol žiadnych ľudí? Akože naozaj ani jedného cestou hore. Až na vrchole, ale tí museli ísť inou trasou

Takže, blížim sa k vrcholu, vidím vysielač, ktorý sa mi približuje. Fotoaparát, len tak hodený okolo krku, sa bláznivo hojdá vďaka búrlivejšiemu vetru. Bojím sa, že hore to bude doslova apokalypsa. A bohužiaľ, mal som aj pravdu. Kým som vyšiel hore, vietor tak zosilnel, že bolo nemožné len tak postávať a vychutnávať si výhľad na Vysoké Tatry. Aj “vďaka” tomu som sa hore veľmi dlho nezdržal. Nemal som chuť ani na jedlo, preto som len rýchlo doplnil tekutiny, odfotil čo sa len dalo (ten vietor bol fakt ako blázon) a išiel smerom dole.

Dole sa mi zostupovalo veľmi dobre. Bol som šťastný za výhľad, vlastne šťastný už len preto že som vyšiel .