Zdolaná Kráľova hoľa

Kráľova hoľa je najvyšší vrch Kráľovohoľských Tatier, východnej časti Nízkych Tatier. Tento rok je to prvýkrát čo som sa rozhodol a odhodlal, že ju konečne zdolám. V sobotu sa malo počasie vybúriť a v nedeľu hlásili, parádne, slnečné počasie, tak prečo to nevyužiť?

Ako vždy ani sem som nešiel sám, ale s mojou drahou a milou sestrou:-) Neviem či som neschopný niekam ísť sám, alebo jednoducho mi je lepšie v spoločnosti, sám neviem.

Takže nedeľa ráno, vyrážame ráno asi okolo deviatej z Polomky. Cestou sa rozprávame a dúfame že sa počasie zlepší aj napriek nepriaznivým vyhliadkam. Prekvapí ma že na parkovisku na Šumiaci je dosť áut, nepredpokladal som, že tu v nedeľu a pri takomto počasí, uvidím toľko turistov a hlavne toľko cykloturistov. Berieme batohy a veselým krokom, ktorý ma veľmi rýchlo opustí, vyrážame.

Najprv ideme po ceste, potom odbáčame smerom doľava na turistický chodník ( modrá značka ) a už len stúpame a stúpame…Cestu si už veľmi nepamätám, ale tuším, že ďalej už bude len stúpať. Po krátkom čase prichádzame na miesto, ktorého názov mi vypadol z hlavy, viem že je tam veľká skala z ktorej je úžasný výhľad na dedinu Šumiac. Po krátkej pauze pokračujeme ďalej. Cestou hore sa dohodneme, že najbližšie sa na dlhší čas zastavíme až na vrchole a najeme sa na mieste, kde bude výhľad na Vysoké Tatry. Takže míňame chatu pod Kráľovou hoľou, ktorá je síce otvorená, ale nevidno tam žiadnych turistov. Pokračujeme a stúpame, debatujeme, smejeme sa a niekedy sa ani nepočujeme, lebo medzitým začal fúkať dosť silný vietor. Vietor je síce otravný, ale keď sa obzriem dozadu a vidím tu krásnu inverziu, je mi to úplne jedno. Stále sa obzerám , fotím a ani si neuvedomím, že sme sa sa ocitli pred posledným úsekom, ktorý je aspoň pre mňa, nekonečný a náročný.

Vietor postupne zosilnel tak že sme sa nemohli ani rozprávať. Tajne sme len dúfali že mraky ktoré prišli aj odídu a že hore bude krásny výhľad. Túžil som po tom, ale čím vyššie sme stúpali, tým som si bol istejší, že to tak nebude. Bohužiaľ . Vyšli sme hore k vysielaču, ktorý v hmle ani nebol poriadne vidno. Vietor zosilnel až natoľko, že sa nedalo ani poriadne chodiť a nie to ešte ostať von a fotiť niečo. Tak sme sa radšej ponáhľali do malej núdzovej miestnosti, aby sme sa ukryli pred vetrom, trochu sa zohriali, preobliekli a najedli.

Stále som mal v pláne tu hore aspoň niečo odfotiť, ale keď som videl čo sa robí vonku, začalo mi chodiť hlavou, ako sa vlastne dostaneme dole? Neochotne sme vyšli von, pofotili čo sa v tej zime a v tom vetre dalo a ponáhľali sme sa preč. Celá túra nám trvala menej ako 4,5 hodín, pretože nebyť toho vetra, hore pobudneme určite dlhšie. Dole sme sa už veľmi nezastavovali, len sa tešili na kávu a teplo domova.

Pre mňa super túra, a aj napriek zlému počasiu, sa oplatilo na hoľu ísť. Teším sa, keď ju navštívim znova.