Zimný výstup na Ďumbier

Ďumbier – najvyšší vrchol Nízkych Tatier (2043 m),nachádzajúci sa v hlavnom hrebeni medzi Krúpovou hoľou (1927 m) a Králičkou (1785 m).

Poznáte ten pocit, keď ráno musíte skoro vstať a Vám sa nechce? Ja veľmi dobre. A poznáte ten pocit, keď predsa ráno vstanete , prežijete nádherný deň a večer si poviete:”ako dobre, že som sa zodvihol? Aj ten pocit mi je veľmi dobre známy.

Takže: je sobota večer a ja na víkend nemám žiadne plány. Po telefóne s mojou sestrou sme sa dohodli, že ráno v nedeľu navštívime zimný Ďumbier. Ja pôjdem pešo a ona na lyžiach. Aký skvelý nápad, koľko radosti večer, koľko pripravovania… Jednoducho krása a dobra nálada ma tak skoro neopustia. Teda pokiaľ mi o šiestej ráno nezazvonil budík. Kedže nerád šoférujem v zime, musím sa spoľahnúť na autobus, ktorým sa odveziem do Brezna, kde počkám na sestru.

V Brezne sme sa so sestrou stretli na stanici a spolu prestúpili na smer Trangoška, kde sme vlastne aj vystúpili. Cesta trvala niečo cez 40 minút, takže môj deficit spánku som sa snažil dobehnúť.

Po vystúpení z autobusu mi, ako prvé napadlo, že som sa totálne zle obliekol. Bola mi zima a i napriek viacerým vrstvám mi bolo chladno. Čo už…,zostáva mi len dúfať, že sa cestou hore zahrejem. Cesta hore prebiehala ako vždy – ústa sa nám nešli zatvoriť, až, kým sme neprišli na rázcestie, kde bola odbočka ku Jaskyni mŕtvych netopierov. My sme, ale pokračovali priamo hore. Obuli sme si mačky (ja na topánky, sestra na lyže) a vydali sa snáď najhorším úsekom ku chate M.R.Štefánika.

Ako som už spomínal, cesta hore bola naozaj hrozná – ľadová, šmýkalo sa nám a bál som sa, že chatu ani neuvidíme, nie to ešte Ďumbier. Bolo mi to aj ľúto, lebo na južnej strane mala byť inverzia. Našťastie sa moje obavy nenaplnili a chatu a krásnu inverziu sme videli na vlastne oči. Krátka prestávka a my pokračujeme smerom ku vrcholu. Cesta nám pomaly, ale isto ubieha a dokonca sa mi zdá, že zimná trasa je o niečo lepšia a kratšia ako letná. Bol som tam síce len dva krát v lete, ale pamätám si to celkom dobre.

Trasa sa postupne skracuje a my konečne môžeme mať výhľad na Vysoké Tatry a na inverziu pri chate na južnej strane. Prídeme k vrcholu, kde fúka vietor. Vážne si už nepamätám túru, ktorá by nekončila vetrom, ak nie aj fujavicou. Takže žiadne prekvapenie.

Na vrchole sme sa dlho nezdržali. Pofotili nejaké fotky, niečo zjedli a vydali sa smerom ku chate. Pretože ten vietor už bol vážne neznesiteľný.

Na chatu sme prišli veľmi rýchlo. Sestra to zlyžovala celkom dobre, ja som sa nejako zgúľal. Chata a jej príjemný personál, jej atmosféra ma dostane za každým, a ako bodka za túrou bola vynikajúca polievočka. Mňam: )

Aby som nezabudol, som rád, že som počúvol staršieho súrodenca a mačky na topánky si nakoniec vzal, pretože si neviem predstaviť výstup bez nich.

Viac pozri vo fotogalérii: