Z Čertovice východnou časťou hrebeňa Nízkych Tatier

Prechod z Čertovice ponad Horehronie mi napadol z čista jasna. Koniec koncov ako vždy, keď plánujem návštevu u našich v Polomke a mám chuť si spojiť príjemné s príjemným. Dnešnú návštevu beriem skratkou po hrebeni a cez Sedlo Homôľka domov. Viac ako hôľne výhľady ma lákajú tie dubákové, preto mi až tak neprekáža, že z celého nízkotatranského hrebeňa je práve táto časť snáď tá najmenej atraktívna. No ako sa poznám, hôľne výhľady mi budú veľmi rýchlo chýbať, takže sa na klasický hôľny terén čoskoro vrátim.

Správny výber

Na Čertovicu prichádzam o 8:45 hod a pomerne netradične idem na opačnú stranu, ako som zvyknutá. Pohľad na zatiahnutý Ďumbier ma len utvrdzuje v tom, že som si vybrala správne. Pohľad na množstvo čučoriedok tiež no a do tretice, aj pohľad na prvý dubáčik spôsobí, že dnes som na správnom mieste. Jediné čo ma nepoteší, je moja fantázia, ktorá si okoloidúceho pána prirovná k vrahovi stopárok zo starého československého filmu, takže už len čakám, kým sa ma spýta, či sa tu sama nebojím 😮

Dubákový nával

Po úvodnom bez-výhľadovom začiatku sa dostanem do polomu, v ktorom sa otvoria výhľady na celé Horehronie s množstvom čučoriedok. Neviem odolať (ani foťáku ani čučoriedkam). Po celkom dlhom úvode prichádzam do lesa, v ktorom ma čaká dubákový nával. Dubáky sa ani nestihnú spamätať a už ich mám v taške. Je ich celkom dosť a to zbieram len tie z chodníka. Z lesa ma chodník znova vypľuje do pozostatkov polomu, v ktorom teda miestami mám čo robiť, aby som sa nestratila, keď už som stratila značku, ktorá sa tu stratila asi dosť dávno. Dvojmetrová pŕhľava to istí. Najhoršie na tom je, že musím vyšliapať dosť strmý kopec, aby som si hore uvedomila, že som na nesprávnom mieste, hoci v správnom čase. Nevadí. Po chvíľke blúdenia nájdem správny smer a pokračujem ďalej. Znova som v lese, so mnou znova dubáky. Po takej dlhšej chvíli prichádzam na miesto, kde je útulňa Ramža, pri ktorej je dosť plno. Kráčam ďalej a zhruba v polke menšieho kopca dávam pauzu, ako inak, pri čučoriedkových kríkoch. Mňam, sú vynikajúce. Po dlhšej prestávke pokračujem ďalej. Kvalita chodníka sa zhoršuje. Okrem problémov s orientáciou, ktoré vyrieši GPS, nastupujú aj technické problémy v podobe zarasteného chodníka, popadaných stromov a blata.

Cieľ stále ďaleko

Čím viac sa blížim „domov“ – do Sedla Homôľka, tým sa mi kráča horšie, lebo si už každú chvíľu myslím, že som tam. Už spoznávam okolité kopce, ktoré vídam aj pri
výstupe z Polomky, avšak ten môj dnešný cieľ je ďaleko. Čaká má ešte značné stúpanie, ktoré by som najradšej neabsolvovala. Nápady na skrátenie trasy odháňam preč, lebo okolité cesty nepoznám a tam by sa skrátenie mohlo kľudne zmeniť na „skrátenie“. Keď prekonám posledné stúpanie, spoznávam okolité kosodrevinové, čučoriedkovobrusnicové hole a je mi jasné, že som
už blízko. Áno, na poslednom kopčeku už vidím sedlo Homôlka, nezameniteľný Veľký bok, a tak si konečne môžem vydýchnuť. Som „doma“! Chvála Pánu Bohu aj Sovietskemu zväzu.

Skvelý deň za mnou

Dnes to bolo nekonečné a ten záver mi dal celkom zabrať. Nuž, čoraz častejšie ozývajúce sa plány na hrebeňovku ešte budú musieť počkať, tento terén si budem musieť viac nachodiť. V sedle si dávam dlhšiu pauzu, tentokrát sedím pri brusnicových kríčkoch. Hmmm, aj tie sú výborné, no najlepšie to chutí všetko dokopy – sladká chuť čučoriedok a horkejšia chuť brusníc. Je to teda riadna mňamka. Asi by som tu presedela aj celé popoludnie, no z hrebeňa ma vyháňa jedno nevinné zahrmenie. Poberám sa teda na druhú stranu kopca – na juh, do spomínanej Polomky. Podľa značky ma čakajú dve hodiny schádzania a ja rozmýšľam, že hoci som tu hore bola nespočetné množstvo, nikdy som si túto informáciu nepozrela. Cesta našťastie ubieha rýchlo, míňam prvú križovatku, druhú, na ktorej sa musím znova prebiť dvojmetrovou pŕhľavou, chodník tu rýchlo zarastá. Energiu si dobíjam z čučoriedok, ktorých je aj tu neúrekom. Na tretej križovatke mám už fakt dosť, no dosť ma ešte aj čaká. Posledných niekoľko stoviek metrov za dedinou nohy už len tak vlečiem za sebou. Aj napriek náročnosti terénu mám za sebou skvelý deň.